Vánoční výprava na Jebel Toubkal

Vánoční svátky se dají strávit různě. Někdo je prosedí v teple za pecí, jiný zase raději vyrazí do světa. Naši kamarádi Júlia a Lukáš patří mezi ty druhé. Na konci roku se vydali do Maroka, kde vystoupali na nejvyšší vrchol pohoří Atlas, majestátní čtyřtisícovku Jebel Toubkal.

Toubkal _05

Takmer každý túži zo zásady presne po tom, čo nemá. Kučeravý chce vlasy rovné, ten s rovnými zasa kučeravé. Presne v tomto duchu sme predvídavo kúpili relatívne lacné letenky do Maroka počas vianočných sviatkov.  Náš sen o slnečných lúčoch ale náhle prerušila správa v médiach o smrti dvoch turistiek v lokalite, kam sa chystáme. Ako s ňou máme naložiť? Môžeme zostať sedieť doma, nikam neísť, a aj tak nás môže zraziť auto na prechode. My sme ale stavili na to, že ani v lotérii sa nevyhráva dvakrát za sebou. Štedrý deň sme neodignorovali, iba sme si ho trošku posunuli, a tak už 22. prosince 2018 sedíme v lietadle z Bratislavy do mesta Marrakech.

Výstup na najvyšší vrchol krajiny, Jebel Toubkal (4167 m n.m.), je údajne jednoduchý a dá sa zvládnuť i bez sprievodcu za jeden deň. V zime sa však doporučuje so zimnou výbavou (minimálne mačky a cepín, záleží však od podmienok). Choroba, ktorú si ale prinášam z domova, prisudzuje nášmu výstupu pokľudné 3 dni. Z dedinky Imlil začíname stúpať k chate Refuge du Toubkal (3207 m n .m.) zavčas ráno, ešte za tmy. Kľučkujeme cez ďalšiu dedinku a cez ovocný sad až k miestu tragickej udalosti. Fotografie , sviečky a kvety nám pripomínajú, čo sa tu odohralo v posledných dňoch. Ani husia koža nám nezabráni pokračovať, hoc turistov sme ešte žiadnych nestretli. Policajné hliadky rozložené v údolí nám vždy skontrolujú pasy, zaevidujú nás a tiež sa čudujú, keď im na otázku, či ideme s vodcom, odpovedáme jasné nie. Už okolo obeda staviame, na počudovanie všetkých naokolo, prvý stan pri chate. Chceli sme trošku súkromia nad chatou, miestnym policajtom sa ale naše dobrodružné myšlienky nepozdávajú a chcú nás mať na dohľad.

Toubkal _04

Cestou k chate sme predsa len stretali niekoľkých ľudí. Jeden z vodcov nám ale vravel, že množstvo turistov po útoku rapídne kleslo. Povedal ale i to, nad čím sa musím neustále zamýšľať. Veľmi nás mrzí, čo sa stalo. Ľudí je tu síce oveľa menej ako zvyčajne, ale oni prídu. Len musia zabudnúť a oni o chvíľu zabudnú.

Toubkal _03

Medzi tým, keď teda ľudia zabúdali, my sme na Štedrý deň stáli na vrchole Toubkalu. Vrchný hrebeň bol dokonca takmer bez snehu, v spodnej časti som ale veľmi ocenila mačky. Cepín potrebný nebol. A Lukáš to teda dal i bez mačiek, čo sa nepáčilo ani miestnym vodcom, ani mne, a vlastne ani jemu, ale hmotnosť je hmotnosť (do budúcna by si ich ale údajne vzal, pozn.).  Celé poobedie som podľa vzoru predchádzajúceho dňa preležala v teplote v spacáku s medicínou. Ďalší deň nás čakal už iba zostup a komfort mesta. Pri zostupe už ale na mieste nehody neboli žiadne spomienky, k chate už prúdili davy turistov a muly plne naložené nákladom. Veľmi rýchlo ľudia zabudli.

Toubkal _13

Až hore na chate sme sa ale dozvedeli, že vodca pri výstupe v týchto dňoch nie je dobrovoľný, ale povinný. Preto tie zvláštne pohľady policajtov, ktorých sme po ceste míňali. Nevedomky sme totiž obišli prvú kontrolu, kde sa za patričný poplatok vodcovia prideľovali, alebo sa výstup zamietol. Všetci odporcovia tohto nariadenia tu tak začali svoje marné pokusy o prekĺznutie, ktoré, samozrejme, stroskotalo. Vodca však bol iba miestny obyvateľ, síce s licenciou, ale rovnako bezbranný ako my. V prípade akéhokoľvek útoku by nás nebol schopný obrániť, nenosil so sebou žiadne zbrane ani iné vychytávky. Na koľko sa teda jedná o biznis a na koľko o bezpečnosť, neviem. Vodca, ktorého sme stretli, nám totiž iba potvrdil, že pocit bezpečnosti je falošný. Ak niekto z miestnych má akýkoľvek úmysel, dokáže sa sem dostať z vedľajšieho údolia, ktoré kontrolované nie je. Vodca by nás ale rozhodne nenechal spať vonku v stane. Možno i preto bol nakoniec okrem nášho pri chate už iba jeden stan. Ako sa jeho obyvateľom, Španielom, podarilo prekĺznuť, nevedno. S vodcom ale tiež česť nemali.

Toubkal _12

Pôvodne sme plánovali asi 5 dňový trek v horách. Po policajných kontrolách s Paralenom na raňajky sme ale trochu vymäkli a šli sa radšej slniť dolu do mesta. Tam sme ale tiež nevydržali dlhšie ako deň a rozhodli sa navštíviť dolinu Ourika, ktorej vodopády boli na každom druhom kroku, v každej miestnej cestovnej kancelárii. Cestovky sme ale iba zneužili kvôli inšpirácii a ráno nasadáme do tzv. Collective Taxi (niečo ako marshrutky, ktoré odídu, až keď sa zaplnia).

Toubkal _02

Výsadok je opäť v zime. Vodopádov je spolu 7, za chvíľu sme i s báglami pri najvyššom z nich. Je stále dopoludnie a my s Lukášom na seba trošku vrčíme, lebo nevieme, čo budeme robiť ďalšie dva dni. Náš problém ale hravo vyrieši ujo Ibrahim, ktorý vlastní akési ubytovanie kdesi v horách. Odmietame, ďakujeme, je ale neodbytný, až natoľko, že o chvíľu s ním sedíme pri čaji a čo je pre nás hlavné, i pri mape, nakoľko nám inšpirácia skutočne došla. Poobede teda vyrážame na dvojdňový trek, s prespaním v stane, čo pred ním neustále zdôrazňujeme. Plán je jasný, zo Setti Fatma do Oukaimeden za dva dni, na pohodičku. Odmietame akúkoľvek podporu, nenecháme sa odviezť, ani seba ani batožinu, a zotavení marockým slnkom s úsmevom na perách si vykračujeme.

Toubkal _10

Cesta je tu jediná, zablúdiť sa nedá, a to vie i pán Ibrahim, ktorý nás stretáva, sediac na svojom skútriku, pri večernej ceste domov. Stal sa z neho samozvaný sprievodca a my tušíme, že nič nie je zadarmo. Pár metrov pred nami, za nami či ihneď vedľa nás, sprevádza nás do dedinky Timichi a je neodbytný. Neustále opakuje, že tam má ubytovanie, pridáva už ale i to, že peniaze nie sú problém, všetko je pre nás darček, veď on zarába na turistoch na vodopáde... Moc na výber vlastne ani nemáme, a tak sa na sklonku dňa skromne skladáme pod jeho strechou. Stan nám zakázal, údajne je to nariadenie vlády v týchto dňoch. Čo je na tom ale pravdy – nevieme. Keď ponúka večeru i raňajky, neodmietame. Berieme to ako príležitosť ochutnať jedlo od miestnych ľudí, ktoré v meste nezoženieme. Oboje je skutočne výborné.

Toubkal _11

Okrem mnohých iných vecí sa dozvedáme, že fotografie našich pasov putujú cez aplikáciu WhatsApp dolu do doliny (gdpr, wtf???), na miestnu políciu. Náš pohyb v krajine je teda celkom slušne sledovaný. V ubytovacej knihe ma ale zaujala u každého hosťa posledná kolónka – observations (poznámky, postrehy). V skutku by ma zaujímalo, čo v nej pribudlo po našej návšteve. Ráno teda nášmu hostiteľovi za všetko ďakujeme a hoc tvrdil, že všetko je zadarmo a peniaze nechce, rozhodneme sa dať mu rozumný úplatok za jeho milý servis. Aké je ale naše prekvapenie, keď sa urazí, a pýta si raz toľko! V Maroku jednoducho ani kura zadarmo nehrabe...

Toubkal _06

Ujo Ibrahim má okrem svojej chalúpky ešte jednu zábavku – sprevádza turistov pod vodopád. Akcia trvá asi 2 hodiny, s nasledovným priebehom: Približne 10 turistov s jedným vodcom postupuje po chodníčku jednoduchšom ako sú Tiesňavy v Malej Fatre, približne 10-15 minút. Bez rebríkov.  V závere sa usadia pod vodopádom, kde nasledujú selfíčka a útrata v miestnom bare. Keďže tam chudák turista strávi i viac ako hodinu, utratí i to, čo by inak rozhodne neutratil. Posilnený kávou a čajíčkom následne ďalších 10-15 minút klesá v sprievode vodcu do údolia. Suma sumárum je 10 krát 5-10 eur, t.j. 50 až 100 eur pre sprievodcu za nie viac ako dve hodiny. Skupiniek cez deň stíha niekoľko. Na to, že Maroko je v porovnaní s nami krajina relatívne lacná (pre miestnych, nie pre turistov), je to zárobok viac ako slušný. To sa aj slovenský zubár môže ísť zahrabať.

Toubkal _07

S medzipristátím na kopci bez mena s výškou nad 3200 m n. m., blížime sa do miestneho lyžiarskeho strediska Oukaimeden. To pre nedostatok snehu ale ešte nefunguje. Okrem polície našu prítomnosť postrehli i miestni taxikári, sme totiž ich jedinou korisťou, široko-ďaleko žiadni iní cestovatelia, iba domáci. Cena za taxík preto naberá na cifrách a s klesajúcim slnkom rozhodne klesať nebude. Stopovanie za rozumný úplatok je tiež neúspešné. Využívam preto hubu na to, na čo mi narástla, a oslovujem miestnych ľudí, ktorí si zhromažďujú batožinu popri ceste. Privedú anglicky hovoriaceho šéfa (všetci ale ovládajú francúzštinu, ktorú neovládame my) a áno, idú naším smerom a majú i voľné miesta. Aké je ale moje prekvapenie, keď ešte pred týmto milým chlapíkom vychádzajú z príbytku ďalší dvaja so samopalmi.. Och, zakecať sa s vojami na vojenskej základni, to je také moje...

Toubkal _08

S troma vojakmi v aute sa teda zvážame do údolia a následne do mesta Marakech. V živote som sa necítila bezpečnejšie. Ešte pred chvíľou som spala v stane s roztvoreným nožíkom pod vankúšom, a teraz toto... V meste teplá sprcha, miestne trhy, pamiatky, lacné jedlo, dobré jedlo... Dobré ako dobré, momentálne je nový rok a ja po pár dňoch v teplotách pridávam na jedálniček čierne uhlie a verím, že každý  ďalší deň bude lepší...

Toubkal _09

Čo dodať na záver? Maroko je krásna krajina, ľudia v nej sú ochotní a milí, občas sa ale nájde i niekto, kto do tejto kategórie nespadá - tak, ako všade. Pri momentálnej situácii nie je potrebné moc provokovať, Maroko turizmom žije a úbytok ľudí si dovoliť nemôže, preto je občas vhodné niektoré opatrenia dodržať. Podľa informácii z konca roka výstup na Toubkal je bez vodcu momentálne zakázaný, cez kontroly už bez neho neprejdete vôbec. V hlave sa ale nazbierala inšpirácia na prechod celého hrebeňa Vysokého Atlasu za rozumného počasia. Kto by do toho šiel tiež?

Toubkal _14

Rady v číslach pre úspešné prežitie v Maroku

Marocký dirham (MAD) približne 2,30 Kč. Za jedno euro sme dostali približne 10,60 MAD (na mieste sme menili eurá, dajú sa zmeniť i ihneď po prílete na letisku bez poplatku).

Letenka 2x z Bratislavy do Marakéša a späť: 110 €/os s Ryanair – priority boarding pre oboch (veľká + malá batožina na palubu), 1x spoločná batožina do podpalubia 20kg

Transport z letiska do Imlilu: 350 MAD za celé auto (dalo by sa zohnať i za menej), je vhodné k niekomu sa na letisku pripojiť, zdieľať jedno auto a dohadovať sa spoločne

Ubytovanie v Marakéši sme mali za 120 MAD na noc pre oboch v hotelu Hilal (jedna izbietka bez posteľných zvieratiek, za to s teplou sprchou, žiaden extra komfort ale nečakajte)

Toubkal _01

Ubytovanie na chatách pod Toubkalom (sú tu dve)

Spali sme v stane za kamennou ohradou pri chate, ale na chatách zaisťujú plný servis, za úplatok Vám sem dokonca vyvezú na mulách i všetku batožinu.

Cesta späť z Imlilu cez Asni do Marakéša: 60 MAD na osobu v collective taxi (normálne stojí 50, ale doplácali sme za jedno neobsadené miesto, aby sme nemuseli čakať)

Collective taxi sú biele, obyčajné taxi je béžové.

Varič: vsadili sme na istotu a mali sme benzínový (cena benzínu zhruba 9 MAD/liter), pravdu povediac, plynové bomby v malom prevedení sme ani nikde nezahliadli, no nehľadali sme.

Jedlo:

  • Tajin: 35-70 MAD
  • Kuskus: 30-50 MAD
  • Chlieb: 1 MAD
  • Pomarančový džús na ulici: 10 MAD
  • Banány: 10 MAD/kg

Spolu sme minuli za dve osoby na osem dní vrátane suvenírov: 217 € + letenky 220 €.

Toubkal _15

Odebírat

Pin It on Pinterest